Bazilika svätého Petra v reťaziach (na vrchu Oppio) (tal. Basilica di San Pietro in Vincoli (al Colle Oppio)) je renesančná sakrálna stavba v historickej zóne Ríma, ležiaca na rovnomennom námestí.
Kostol patrí k najstarším kresťanským sakrálnym stavbám na území Ríma. Jeho stavba sa začala v roku 431. Pri svojom vysvätení pápežom Sixtom III. dostal ako patrónov sv. Petra a sv. Pavla. No už za Sixtovho nástupcu Leva I. Veľkého bolo patrocínium zmenené. Keď pápežovi odovzdala východorímska cisárovná Eudoxia do daru reťaze, ktorými bol údajne sv. Peter spútaný v jeruzalemskom väzení, stal sa prvý Kristov nástupca jediným patrónom kostola.
Stavba si až do dnešných čias z väčšej časti zachovala prvky pôvodnej architektúry z 5. storočia. Z architektonického hľadiska ide o trojloďovú stavbu bazilikálneho typu so širokou prostrednou loďou s pripojeným priečnym krídlom a dvoma postrannými úzkymi loďami. Lode sú od seba vizuálne oddelené dvadsiatimi dórskymi stĺpmi (po desiatich na každej strane), ktoré pochádzajú zo staršej, bližšie neznámej stavby z čias rímskeho cisárstva.
Stavba bola viackrát prestavovaná s dopĺňaná početnými prístavbami. Ich realizáciu možno ohraničiť obdobím 8. – 13. storočia. Okolo roku 1475 dal Sixtus IV. postaviť jednoposchodovú predsieň otvorenú do stĺpových arkád a krížovú chodbu. Ďalšie významnejšie stavebné úpravy prebehli za pápeža Júliusa II., ktorý tento kostol v rokoch 1471 – 1503 používal ako kardinálsku baziliku.
V prvej polovici 18. storočia bola vykonaná reštaurácia, počas ktorej sa zrealizovala nástropná freska centrálnej lode. Nazýva sa Zázrak s reťazami a je dielom maliara Giovanniho Battistu Parodiho.
Bazilika San Pietro in Vincoli za svoju popularitu vďačí najmä Michelangelovmu náhrobku pre pápeža Júliusa II. della Rovere, ktorý sa nachádza v pravej bočnej lodi.
Viac ako štyridsať rokov trvalo zhotovenie tohto monumentu, ktorý tridsaťročnému Michelangelovi zadal pápež Július II. v roku 1505. Práce na náhrobku sa neúmerne preťahovali kvôli kolísavému záujmu zadávateľov ako aj Michelangelovým zaneprázdnením nad inými zákazkami (vrátane prác na strope Sixtínskej kaplnky). Pôvodne bolo dielo navrhnuté podľa vzorov mauzóleí antických panovníkov ako voľne stojaci náhrobok s kolosálnymi rozmermi a takmer štyridsiatimi sochami pre chór novej svätopeterskej baziliky. Po šiestich zásadných zmenách zmluvy bol konečne vo veľmi zredukovanej podobe dohotovený ako nástenný náhrobok a v roku 1545 postavený v bazilike San Pietro in Vincoli. Ako zaujímavý fakt v súvislosti s dohotovením diela vyznieva skutočnosť, že podľa poslednej zmluvy z roku 1541 bolo stanovené, že Michelangelo má popri soche Mojžiša, dokončenej už v roku 1515, dodať už iba dve skulptúry – Leu a Ráchel, zatiaľ čo ostatné sochy, ležiacu postavu pápeža, Madonu a obe postranné postavy proroka a Sibyly, mali podľa Michelangelových návrhov zhotoviť jeho pomocníci.
Ústrednou skulptúrou náhrobku Júliusa II. v bazilike je sediaca socha Mojžiša. Ide o kolosálnu, 235 cm vysokú sochu starozákonného proroka, ktorý vyviedol Izraelitov z egyptského zajatia.
Pôvodným Michelangelovým zámerom bolo umiestnenie sochy v rohu náhrobku, neskôr bola koncepcia celého náhrobku a s tým súvisiaceho umiestnenia jednotlivých skulptúr zmenená.
Mojžiš je zobrazený ako starý muž, ale jeho svalnaté ruky dávajú poznať, akou silou disponoval. Pod pravou pazuchou zviera dosky so zákonmi, prsty sú zanorené do mohutnej brady.
Hlavu Mojžiša zdobia dva rohy, ktoré sa kvôli nesprávnemu prekladu biblie stali znakom božsky prežiareného čela proroka. Rohy predstavujú lúče svetla (hebr. karen bolo v preklade zmenené na keren t. j. roh), ktorým žiarila Mojžišova tvár keď zostupoval z hory Sinaj (Exodus 34, 29 – 30): „29 Keď Mojžiš zostupoval z hory Sinaj, dve dosky svedectva boli v jeho rukách, ale Mojžiš nevedel, že pokožka jeho tváre žiari, keďže hovoril s Hospodinom. 30 Áron a všetci Izraelci videli Mojžiša, a hľa, pokožka jeho tváre žiarila, i báli sa priblížiť k nemu.“
B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
