Bzovík je pôvodne benediktínsky (neskôr premonštrántsky) kláštor prestavaný na pevnosť (hrad), neďaleko obce Bzovík v okrese Krupina v Banskobystrickom kraji.
Objekt bzovíckeho kláštora je dôkazom toho, že niekedy určiť jednoznačne druh stavebnej pamiatky nie je jednoduché. Kláštory bývali v histórii často terčom útokov nepriateľov a to vyvolalo potrebu ich fortifikačnej prestavby na opevnené objekty alebo pevnosti. V oblasti, ktorá sa dostala v 16. storočí do sféry ohrozenia tureckým nebezpečenstvom, sa urýchleným tempom opevňovali mestá a neskôr aj oba najstaršie kláštory v Hronskom Beňadiku a v Bzovíku.
Kláštor v Bzovíku vznikol v prvej polovici 12. storočia. Pôvodne išlo o benediktínsky kláštor zasvätený prvému uhorskému kráľovi sv. Štefanovi. Za jeho zakladateľa je považovaný príslušník rodu Hunt-Poznanovcov gróf Lampert. Benediktínov vystriedali niekedy medzi rokmi 1179 - 1181 premonštráti.
Románsky dvojvežový kostol, ku ktorému pribudla neskôr po dostavbách kláštorná budova s rajským dvorom a krížovou chodbou, bol jednou z našich najvýznamnejších románskych stavebných pamiatok. Kostol s kláštorom sa v priebehu 15. storočia často stávali terčom útokov; viackrát objekt vyhorel, načo ho vzápätí opravili a čiastočne prestavali.
Do centra pozornosti sa kláštor dostal po moháčskej katastrofe. Jeho majiteľom bol v uvedenom období jeden z oligarchov stredného Slovenska Žigmund Balaša, príslušník rodiny Balašovcov, ktorá sa neskôr "preslávila" nielen v majetkových sporoch medzi šľachtou, ale najmä bezohľadnou krutosťou voči poddaným. Žigmund vyhnal z kláštora rehoľníkov a hneď nato (v roku 1530) začal kláštor prestavovať na kaštieľ obohnaný mohutným opevnením. Múry dostali mohutné strielne a vnútorné ochodze. K nim pristavali z vnútornej strany obydlia pre vojakov a hospodárske budovy. Celý areál chránili široké priekopy a mohutné nárožné bašty.
I ďalšie osudy objektu boli pestré. V roku 1620 hrad vyhorel, koncom 17. storočia sa opäť vrátil cirkvi. V roku 1678 ho dobyli povstali Imricha Tököliho.
Ďalšie obdobie už spelo k jeho zániku. Po krátkom vlastníctve rádu jezuitov a ostrihomského arcibiskupa začal objekt začiatkom 19. storočia pustnúť. Poslednú ranu v procese chátrania mu uštedrili boje počas druhej svetovej vojny i následné ničenie miestnymi obyvateľmi.
Areál bývalého kláštora sa nachádza v v stave ruín, okrem vonkajšieho opevnenia, ktoré vykazuje známky zachovalosti a rekonštrukcie. Je dobre viditeľný po odbočení z hlavnej cesty južne od obce.
