Canterburská katedrála v Canterbury je jednou z najstarších a najznámejších dochovaných kresťanských stavieb v Anglicku a je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Je tiež katedrálou Arcibiskupa canterburského, vedúceho predstaviteľa Anglikánskej cirkve. Jej formálne označenie je Katedrála a metropolitný kostol Ježiša Krista v Canterbury (angl. Cathedral and Metropolitical Church of Christ at Canterbury).
Prvým arcibiskupom bol Augustín z Canterbury, pôvodne opát opátstva Svätého Ondreja v Ríme. V roku 597 ho vyslal pápež Gregor I. na misiu do anglosaského Anglicka. Augustín založil katedrálu v roku 602 a venoval ju Ježišovi Kristovi.
Augustín tiež založil za hranicami mesta benediktínske opátstvo Svätého Petra a Pavla. To bolo neskôr venované jeho pamiatke a dlhú dobu bolo miestom posledného odpočinku canterburských arcibiskupov. Toto opátstvo spolu s kostolom Svätého Martina je tiež súčasťou svetového dedičstva.
Druhá stavba bola vybudovaná na tom istom mieste arcibiskupom Cuthbertom (740 až 758) a venovaná Jánovi Krstiteľovi. O dve storočia neskôr arcibiskup Oda z Canterbury (941 až 958) dal vykonať rekonštrukciu ktorej súčasťou bolo i predĺženie hlavnej chrámovej lode. Súčasťou reforiem vykonávaných Dunstanom bola i výstavba benediktínskeho kláštora v susedstve katedrály.
Saská katedrála bola silne poškodená pri útoku Vikingov na Canterbury v roku 1011. Arcibiskupi Lyfing a Aethelnoth dali dostavať západnú apsidu ako oratórium Svätej Márie.
Po ovládnutí Anglicka Normanmi v roku 1066 sa stal prvým normanským arcibiskupom Lanfrank z Pavie. Ten dal postaviť na ruinách pôvodnej stavby katedrálu v normanskom slohu, ktorej vzorom bolo opátstvo v Caen, kde bol Lanfranc predtým opátom. Nová katedrála bola vysvätená v roku 1077. Arcibiskup Anselm z Canterbury (1090 až 1109) významne rozšíril chór na východ, aby zaistil dostatočný priestor pre mníchov kláštora. Pod ňou dal vybudovať veľkú a nádherne zdobenú kryptu, ktorá je najväčšia svojho druhu v Anglicku.
Dôležitým momentom v histórii katedrály bola vražda Tomáša Becketa v severovýchodnej priečnej lodi 29. decembra 1170 vojakmi Henricha II. Tento kráľ mal časté spory s Becketom a uvádza sa, že vyhlásil „Kto ma zbaví tohto neskrotného kňaza?“ [']. Jeho vojaci toto zvolanie vzali doslova a Becketa zavraždili v jeho vlastnej katedrále.
Po ničivom požiari v roku 1174, ktorý zničil celé východné krídlo, bol prestavaný chór a je tak dôležitou ukážkou rannej anglickej gotiky. Neskôr bol pristavený kostol Najsvätejšej Trojice ako relikviár pozostatkov Tomáša Becketa. Korunovacia veža bola postavená v jeho východnej časti a je tu uchovávaná koruna, ktorá mu spadla z hlavy pri jeho vražde. Ďalšími významnými osobnosťami pochovanými v katedrále sú okrem iných aj Čierny princ Eduard a Henrich IV..
Príjmy od pútnikov navštevujúcich Becketove pozostatky, ktoré mali mať hojivé účinky, významne financovali ďalšie prestavby katedrály a okolitých stavieb.
Opát Chillenden (1390 až 1410) dal prestavať hlavnú chrámovú loď v perpendikulárnom slohu, ale ponechal normanské východné krídlo v jeho pôvodnej podobe. Lanfranckova normanská veža bola zbúraná v roku 1430. Jej rekonštrukcia bola zahájená v roku 1490 a dokončená v roku 1510 a vznikla tak veža vysoká 90,5 m.
V dobe rušenia anglických kláštorov, kedy boli uzatvárané všetky cirkevné zariadenia, bola katedrála opátstvom. V marci roku 1539 sa vrátila do pôvodného stavu.
Pôvodná normanská veža bola z dôvodu statických problémov zbúraná na začiatku 18. storočia. V 30. rokoch 19. storočia bola nahradená dvojicou veží na juhozápadnom okraji v perpendikulárnom slohu. To bola posledná veľká prestavba katedrály.
Ruiny románskej ubytovne boli v 19. storočí nahradené neogotickou knižnicou a archívom. Táto stavba bola zničená leteckou bombou, určenou katedrále, ktorá však minula svoj cieľ, pri nálete počas druhej svetovej vojny. O niekoľko rokov neskôr bola rekonštruovaná do pôvodnej podoby.
Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Canterburská katedrála zverejneného na českej Wikipédii.
