El Escorial je monumentálna stavba, ktorá slúžila ako kráľovské sídlo, a kláštor zasvätený sv. Vavrincovi z Escorialu na pamäť víťazstva Španielska nad Francúzskom v bitke pri St. Quentine 10. augusta 1557. Je jedným z najvýznamnejších kráľovských palácov v Európe, ktorý môže konkurovať rozlohou i komplexnosťou Versailleskému zámku, hoci na rozdiel od neho bol najmä kláštorom a mauzóleom. Stojí asi 45 km severozápadne od Madridu, na úpätí Sierra de Guadarrama v nadmorskej výške 1028 m. Dal ho postaviť španielsky kráľ Filip II., ktorý sa od štrnástich rokov zaujímal o architektúru, a v rokoch 1563 až 1584 sám schvaľoval väčšinu výzdoby interiérov.
El Escorial bol 2. novembra 1984 zaradený na zoznam svetového dedičstva UNESCO, čo ešte zvýšilo jeho obľubu medzi turistami.
Filip chcel pôvodne vytvoriť dôstojné mauzóleum pre španielskych kráľov, jeho otcom Karolom V. začínajúc. Ako ideálne riešenie sa zdal byť veľkolepý kláštor zasvätený Filipovmu obľúbenému svätcovi, svätému Vavrincovi, španielskemu mučeníkovi. Traduje sa dokonca, že pravouhlý pôdorys El Escorialu bol inšpirovaný roštom na ktorom bol Vavrinec upálený, čo nie je pravda.
Stavba bola síce koncipovaná najmä ako sakrálny objekt, ale projekt bol navrhnutý tak, aby Escorial mohol slúžiť aj na veľa ďalších účelov. Významnú (asi štvrtinovú) časť zaberá kráľovský palác. Ďalšie časti slúžili na vzdelávanie, a to svetské i náboženské, ako odporučil tridentský koncil všetkým veľkým cirkevným inštitúciám. Ďalšie miestnosti boli vyčlenené pre návštevníkov, nemocnicu s ozdravovňou a veľkou lekárňou.
Ďalší účel, pre ktorý bol vybratý pozemok, ležiaci 1028 metrov nad morom na úpätí pohoria Sierra de Guadarrama: počas úmorného leta sa sem mohol z Madridu presťahovať kráľovský dvor.
El Escorial bol postavený v pomerne strohom štýle neskorej renesancie s náznakmi vtedy vznikajúceho baroka. Napriek dosť veľkej rozlohe je Escorial nenápadne začlenený do krajiny. K nenápadnosti prispieva použitie šedej miestnej žuly na obvodové múry a citlivý výškový rozvrh. Dokonca priečelie hlavného bloku bolo v tej dobe kritizované pre svoju nenápadnosť. Títo kritici ale nepochopili zámer majstra, ktorý sa snažil vytvoriť dynamické prechody medzi nenápadnými múrmi, dláždenými terasami a rozsiahlymi sadmi okolo Escorialu. O čo nenápadnejšia je táto stavba zvonku, o to ozdobnejšie sú interiéry.
Vďaka presnosti súčasníka výstavby, mnícha Josého de Sigüenzu, máme veľa presných informácií o stavbe. Hlavným projektantom sa stal architekt Juan Bautista de Toledo. De Toledo sa narodil okolo roku 1515 a zomrel v roku 1567. V čase začatia stavby Escorialu už mal skúsenosti s veľkými projektami: istý čas pracoval ako druhý architekt pri stavbe baziliky sv. Petra v Ríme pod vedením Michelangela a neskôr bol jedenásť rokov v službách neapolského miestokráľa. Ako jeho pomocník tu pracoval Juan de Herrera.
Plán, ktorý nakoniec Filip II. schválil, počítal s pravouhlým komplexom; dĺžka dlhšej strany (od severu k juhu) je 204 m, kratšej (od západu k východu) 160 m. Tento komplex bol obklopený terasami širokými 30 m, v západnej časti 60 m. De Toledo pôvodne chcel postaviť desať veží po obvode komplexu, ale tento variant bol pri úpravách po začatí stavebných prac medzi rokmi 1563 až 1564 zmenený na štyri veže po obvode a dve v strede.
De Toledov pôdorys nebol významnejšie zmenený, avšak výškový rozvrh bol výrazne zmenený niekoľkokrát. Po prvé v roku 1563, na popud talianskeho architektonického poradcu Francesca Paciotta z Urbina, to bola ústredná stavba, kláštorná bazilika. O rok neskôr Filip odsúhlasil zvýšenie počtu mníchov z 50 na 100 a bolo nutné pridať podlažie.
V roku 1567 dostal projekt silnú ranu predčasnou smrťou hlavného architekta Juana Bautistu de Toledo. Našťastie po ňom zostalo veľa skíc schválených Filipom a kompletný drevený model. Vedenia stavby sa ujal profesionálny vojak a do vtedy pomocný kreslič, Juan de Herrera.
Z tejto doby pochádzajú najmä výrazné projektové zmeny kláštornej baziliky a veľkého procesného schodišťa. Je pravdepodobné, že tieto návrhy nie sú dielom de Herreru. De Toledov návrh baziliky zrevidoval Francesco Paciotto a schodište bolo postavené podľa návrhu talianskeho architekta G. B. Castella z Bergama, ako tvrdí mních José de Sigüenza, ktorý popísal podrobne priebeh výstavby. Sám de Herrera sa prihlásil k návrhu striech.
Na stavbe pracovali robotníci a remeselníci, ktorí boli zamestnávaní samotným kláštorom. Väčšina bývala na svahu pod horou na sever od stavby. Odmeňovaní boli buď podľa kusu, alebo v iných obdobiach na základe vypísaných výberových riadení na konkrétne úlohy.
Na stavbu vonkajších múrov boli použité presne tesané kvádre miestnej guadarramskej žuly. Žula bola dovážaná z neďalekého lomu pomocou dvojkolesových vozov. Na záprah bol používaný jeden pár volov k jednému vozu a na stavbe bolo spolu 200 volov.
Na výzdobe Escorialu sa podieľalo veľa významných maliarov a sochárov ako napríklad El Greco, Tizian, Michelangelo, Velázquez, ďalej Luca Cambiaso a Pelegrino Tibaldi. Veľká časť výzdoby bola vytvorená za Filipa II., avšak i ďalší španielski panovníci sa tiež podieľali na rozširovaní zbierok.
Veľká dôležitosť bola prikladaná výzdobe baziliky. Pôvodne sa mali o všetky veľké oltárne obrazy postarať Michelangelo alebo Tizian, ale pre ich slabý zdravotný stav a vysoký vek (viac ako osemdesiat rokov), boli výzdobou poverení menej významní umelci. Napríklad dvojica Cambiaso a Pelegrini vytvorila rozsiahly cyklus fresiek. V bazilike je aj oltárny obraz mučeníckej smrti sv. Vavrinca od Tiziana a Navarreteho smrť svätého Maurícia, ktorý pôvodne maľoval El Greco, ale Filip jeho dielo odmietol, pretože bolo málo náboženské.
Významnou reprezentatívnou časťou boli aj záhrady a terasy. O zasadenie rastlín a stromov sa staral, tak ako o väčšinu úprav, sám Filip ešte pred dokončením kláštora, aby si zvykli na prostredie.
Bazilika San Lorenzo el Real tvorí centrálnu časť komplexu. Pôvodne bola navrhnutá, tak ako väčšina neskorogotických chrámov v západnej Európe, na pôdoryse latinského kríža s najdlhšou hlavnou loďou položenou od západu k východu. Túto loď kolmo delilo, približne v troch štvrtinách katedrály (bližšie k hlavnému oltáru), kratšie brvno kríža. Tento návrh zmenil de Herrera, keď zmenil pôdorys z latinského na grécky kríž. S týmito úpravami došlo k zníženou zvoníc na západnej strane a polovičná kupole nad hlavným oltárom bola nahradená veľkou kruhovou kupolou, umiestnenou nad stred gréckeho kríža.
Skúsenosti Juana Bautista de Toledo so stavbou Svätopeterskej baziliky v Ríme sa odrazili na vzhľade baziliky v Escoriale. Ale oproti sv. Petrovi, ktorý má hlavnú kupolu podpieranú spraženými zužujúcimi sa korintskými stĺpmi s početným zdobením, je riešenie podpery vo sv. Vavrincovi oveľa jednoduchšie, pomocou štyroch mohutných žulových blokov pod kopulou spojených jednoduchými románskymi oblúkmi. Tento rozdiel prejavuje prísnosť a neoblomnosť španielskej vlády a inkvizície.
Oproti tomu výzdoba hlavného oltára symbolizuje veľkú zbožnosť Filipa. Ako podklad pre oltár je takmer dvadsaťosem metrov vysoká ozdobná stena, vytvorená z červenej žuly a jaspisu. Táto stena je zdobená pozlátenými bronzovými sochami od Leona Leoniho a ďalšími posvätnými obrázkami. Po oboch stranách oltára sa nachádzajú kľačiaci členovia Karlovej a Filipovej rodiny, tiež od Leoniho a syna Pompea. Pri päte oltára sa nachádza schránka pre vlastné časti náboženského obradu, navrhnutá de Herrerom a vytvorená z jaspisu a bronzu.
Ako v každom kláštore ani v El Escoriale nesmela chýbať budova knižnice. Hlavná miestnosť knižnice má rozmery štyridsaťštyri metrov na dĺžku, deväť metrov na šírku a desať na výšku, budova je vybavená ozdobne vyrezávanými policami. Budovu i police na knihy navrhol de Herrera. Stropy vymaľoval Pellegrini Tibaldi. Na freskách sú vyobrazené výjavy na motívy siedmich slobodných umení, gramatiky, rétoriky, logiky, aritmetiky, geometrie, astronómie a hudby.
Filip do knižnice nazhromaždil cez 40 000 výtlačkov. Bolo tu možné nájsť knihy najmä z jeho súkromnej zbierky, ale kráľ tiež zásoboval knižnicu veľkým počtom tých najlepších kníh zo španielskej i svetovej tvorby. Neskôr Arias Montano vytvoril reprezentačný katalóg s výberom najdôležitejších kníh a dokonca v roku 1616 získal právo na jednu kópiu každého takto publikovaného výtlačku, ale nie je žiadna evidencia o nárokovaní tohto práva.
Kráľovský palác bol postavený za bazilikou, vedľa hlavného oltára. Kráľ Filip využíval okno obrátené do baziliky na sledovanie omše z postele keď ho zastihol záchvat dny.
Podľa pravidiel, schválených tridentským koncilom, o nakladaní s ostatkami svätých začal Filip II. sponzorovať najväčší relikviár v celom známom katolíckom svete. Celá zbierka sa skladala z cca 7500 relikvií, ktoré boli uschované vo vyrezávaných relikviároch navrhnutých de Herrerom. Veľké množstvo relikviárov pochádzalo z remeselníckej dielne Juana de Arfe Villafañe. Tieto schránky boli vyrezané do veľa podôb (napríklad pripomínajú hlavy, ruky, nádoby pyramidovitého tvaru, rakve atď.) a sú rozmiestnené po celom kláštor, pričom najväčšie množstvo je ich uložené v bazilike.
