Stavba Institut du Monde Arabe (IMA) bola postavená v rokoch 1981-1987 podľa návrhu francúzskeho architekta Jeana Nouvela.
Nachádza sa v Paríži na rohu Quai Saint-Bernard v blízkosti univerzity Jussieu, medzi historickou časťou francúzskej metropoly a miestom, odkiaľ sa mesto rozširovalo ďalej na juhovýchod. Z urbanistického hľadiska bola budova navrhnutá tak, že na severnej strane kopíruje mierny ohyb brehu Seiny a nenásilne sa člení do tradičnej siete mestskej architektúry. Priečelie orientované smerom k univerzite má pred sebou široké priestranstvo, ktoré citlivo budovu oddeľuje.
Inštitút bol zaradený do Mitterandovho programu Grands Projets a postavený, aby splnil lákavé poslanie vyjadriť vzťah medzi arabským spoločenstvom a kultúrou na jednej strane a Francúzskom na strane druhej. Stavba plní funkciu viacúčelového areálu, v ktorom sa nachádza knižnica s desiatkami tisíc zväzkov, múzeum arabského umenia a kultúry od 8. storočia až po súčasnosť, filmovú a divadelnú sálu, poslucháreň, kníhkupectvo a na deviatom poschodí tiež reštauráciu s kúzelným výhľadom na Seinu a historickú časť Paríža.
Architekti hľadali inšpiráciu v podzemí. Ich záchytnými bodmi boli hlavne historické vzory, ako podzemné jaskynné obydlia v Číne a indiánske obydlia v útesoch v Mesa Verde. Tiež študovali sopečné jaskyne, ktoré inšpirovali Ceasara Manriqua pri jeho práci v Lanzarote, ako aj skulptúry od Richarda Serra. Serrove skulptúry boli obzvlášť dôležité pre ich dizajn. Konfrontovali topografiu s geometriou, a rovnakým spôsobom čelili geografickým, topografickým a klimatickým výzvam danej situácie. Začlenili pozitívne aspekty tejto obrovskej krajiny do budovy.
Celková rozloha objektu je 25 300 m2. Do inštitútu sa vstupujue akousi otvorenou "puklinou" v západnom priečelí na štvorcové nádvorie ktoré je skutočným srdcom objektu. Tu na návštevníka pôsobia intenzívne svetelné odlesky a kúzelné hĺbkové priehlady pripomínajúce stavby domov a dvorov v arabskej tradícii. V západnej časti sa nachádza akási obrovská socha z bieleho mramoru v tvare špirály, ktorá formálne preberá štýlové prvky minaretov zo starších mešít a kryje vežu postavenú z kníh zahalenú v priesvitnom plášti. Najsilnejší výraz však má fasáda obrátená smerom na juh. Jej zloženie je príkladným riešením zložitého a vynúteného vzťahu arabskej a modernej kultúry, pohráva si s prvkami, ktoré z diaľky vyzerajú ako séria maurských motívov, ale po priblížení je možno pozorovať, že sa jedná o kombináciu historických citácií, moderných materiálov a schém v podobe akýchsi tienidiel, používaných u fotografických prístrojov. Autor projektu chcel podtrhnúť predovšetkým funkčné hľadisko priehľadov, ktoré prevažuje nad ich formálnymi kvalitami: správna, premenlivá a "inteligentná" modulácia svetla, ktorá z vonku preniká do vnútra budovy, bola dosiahnutá vďaka použitiu viac než 30 000 fotosenzitývnych presklenných panelov vsadených do konštrukcie o 240 štvorcových doskách s oceľovými clonami, umiestnenými medzi dvomi ochrannými sklenenými vrstvami o rozmere strany 1,8 m, z ktorých každú je možné otvoriť či zatvoriť podľa množstva prenikajúceho svetla. Všetko je možné kontrolovať fotoelektrickými bunkami a nastaviť počítačovým systémom. V sálach budovy sa stretneme s priestorovými hrami, rozširovaním a zužovaním miesta kvôli urbanistickému riešeniu. Systém schodísk a výťahov vnáša typické prvky modernej doby do budovy odvolávajúcu sa na arabskú tradíciu: transparentnosť a ľahkosť skla podopretého kovovou konštrukciou je bodom, na ktorom dochádza k rozporu tradície s technickými inováciami. Pojatie budovy v arabskom štýle napomáha vytvoriť vhodný priestor pre diela vychádzajúce z arabskej tradície.
