Opis
mosta
Most je 516 metrov dlhý a takmer 10 metrov široký, presnejšie
9,40 až 9,50 m. Výška vozovky je 13 metrov nad normálnou hladinou.
Tvorí ho 16 oblúkov. Vo svojej dĺžke je trikrát zalomený a proti
prúdu je jemne vypuklý.
Mostné piliere, široké 8,5 - 10,5 metrov, neboli zakotvené,
pretože pevná skala ležala príliš hlboko. Stáli na dubových
roštoch, zaťažených veľkými mlynskými kameňmi. Na strane proti
prúdu boli čoskoro na ochranu pilierov vyrobené drevené
ľadolamy.
Most je ohraničený troma vežami. Na Malej Strane sú to väčšia a
menšia Malostranská mostná veža, na strane Staré Mesto potom
Staromestská mostná veža. Staromestská mostná veža je často
opisovaná ako jedna z najúžasnejších svetských gotických stavieb na
svete. Most je ozdobený 30 sochami a súsošiami v dvoch radoch (po
každej strane mosta).
Vznik a
vývoj
Most sa pôvodne nazýval len Kamenný alebo Pražský
most. Meno Karolov most získal až v roku 1870. Nahradil
predchádzajúci Juditin most, strhnutý na jar v roku 1342 z 2/3
topiacim sa ľadom. Jeho výstavba sa začala v roku 1357 pod záštitou
kráľa Karola IV. a bola dokončená v roku 1400. Hneď po otvorení sa
most stal živou mestskou tepnou - okrem toho, že spájal oba brehy
Vltavy, taktiež sa na ňom živo obchodovalo, prechádzali cez neho
korunovačné sprievody a taktiež sa na ňom uskutočňovali rytierske
turnaje.
Karolov most bol až do roku 1841 jediným mostom cez Vltavu v
Prahe, a bol tiež
jediným spojovacím bodom (okrem prievozníkov) medzi Starým Mestom,
Pražským
hradom a inými štvrťami. Praha sa stala i vďaka
kamennému mostu významnou zastávkou na obchodných cestách medzi
východnou a západnou Európou.
Počas panovania českého kráľa Jiřího z Poděbrad most zmenil
svoju podobu. V roku 1464 bola vznikla vyššia z malostranských veží
a vedľa už existujúceho kríža a Božích múk pribudli na moste prvé
sochy a súsošia (jazdecká socha Jiřího z Poděbrad a socha
Spravodlivosti a plastika českého leva). V 17. a najmä 18. storočí
tak most získal svoj osobitý vzhľad, ktorý bol dopĺňaný novými a
novými plastikami na mohutných podstavcoch, ktoré však zároveň
ovplyvňovali aj statiku mosta.
V roku 1822 zanikli obchodíky na malostranskej strane a v rokoch
1834 - 1835 vznikol chodník pre chodcov z liatinových dosiek a v
roku 1844 boli tiež prerobené schody vedúce na most a v rokoch 1874
- 1883 boli počas rekonštrukcie mostných veží položené na most
koľajnice pre konskú železnicu. Po povodni v roku 1890 hrozilo, že
charakter a vzhľad mostu budú zmenené, no vďaka zásahu architekta
Josefa Hlávku sa pri opravách nadalej dbalo na zachovanie pôvodnej
podoby mosta.
Dejiny
Na začiatku sa staval na tomto mieste drevený most, ktorý strhla
povodeň. Potom dal v rokoch 1160 – 1172 kráľ Vladislav I. vybudovať
prvý pražský kamenný most, ktorý dostal meno po kráľovej manželke
Judite. Na svoju dobu bol Juditin most jedinečný. V tom čase
existovali len mosty v Regensburgu a
Drážďanoch.
Toto vtedy veľkolepé technické dielo zničila povodeň 3. februára
1342.
Dňa 9. júla 1357 o 5:31 ráno položil Karol IV. základný kameň
nového kamenného mosta, ktorý stál asi 5 metrov vyššie proti prúdu
od miesta zbúraného Juditinho mosta. Stavbu začal vtedy 24 ročný
Petr Parléř, ktorý prišiel do Prahy z Gmündu. Tu už
zostal a v roku 1397 aj zomrel. Potom stavbu prevzali jeho
nasledovníci a most bol v roku 1402 dokončený.
Bol veľakrát ohrozovaný povodňami, dokonca aj v priebehu stavby.
Bolo to v rokoch 1359, 1367, 1370, 1373 a 1374. Veľmi ohrozený bol
v roku 1432, kedy bolo zbúraných 5 pilierov. Most potom opravovali
až do roku 1503, teda celých 71 rokov! Ďalšie zlé roky pre most
boli 1655, 1784, 1845 a 1890 – všetko opäť vinou povodní. Vojny
mostu veľmi neublížili.
Najhorší bol pre most rok 1890, kedy boli zbúrané dva piliere a
tri klenby. Škodu spôsobili drevené klady z horného toku Vltavy,
ktoré sa o Karolov most zarazili a ten neskôr ich nápor nevydržal.
Počas dvoch rokov nahrádzala zbúrané časti drevená konštrukcia.
Skoro sa zdalo, že je s Karolovým mostom koniec, ale predsa len sa
ho podarilo v roku 1892 opraviť.
Pri oprave už bola použitá nová metóda – piliere sa zakladali na
kesónoch. Pôvodné piliere boli spevnené menšími kesónovými vencami,
spustenými okolo základov. Povodeň znamenala, že sa z pôvodnej
stavby zachovala pochopiteľne len časť. Úsek nad Kampou a tri
oblúky u Staromestskej mostnej veže. Pri každej oprave bola
zachovaná zásada dodržať pôvodný vzhľad mostu. Pôvodne bol bez
výzdoby. Neskôr bol na neho umiestnený kríž s Ježišom Kristom a od
17. storočia bolo postupne na most umiestnených 30 barokových sôch
a súsoší. Tie boli postupne od roku 1965 nahrádzané kópiami.
Sochy
a súsošia
Na zábradlí mosta je rozmiestených 30 sôch a súsoší, väčšina
pochádza z obdobia 1706 - 1714. V 14. storočí tu bol umiestený prvý
kríž, do r. 1503 bola postavená tiež socha Bruncvíka, z
ktorej sa dochoval len podstavec, dnes umiestený v lapidáriu
Národného
múzea. Najstaršia dodnes stojaca socha v pôvodnej podobe je sv.
Ján Nepomucký z roku 1683, posledné bolo umiestené súsošie sv.
Cyrila a Metoda v roku 1928.
Väčšina sôch bola aj je z pieskovca, len sv. Filip
Benicius je z mramoru a sv. Kríž (Kalvária) a Ján
Nepomucký sú z bronzu. Vďaka materiálu sa veľa sôch zničilo,
veľa doplatilo i na pomerne časté povodne, a preto boli takto
poškodené sochy reštaurované a nahrádzané kópiami, ktoré vytvorili
súčasní umelci. Originály opravených sôch sa potom presťahovali do
lapidária Národného
múzea alebo do Gorlice na Vyšehrade.
Ľavá strana mosta v smere od Staromestskej mostnej veže na Malú
Stranu:
-
Sv. Ivo – autor Matyáš Bernard Braun, rok 1711. Vznikla
na objednávku právnickej fakulty, nakoľko jej patrónom je práve sv.
Ivo. Súsošie zobrazuje vdovu s deťmi, ktorá pozerá hore na svätca,
ktorý sa ich ujal pred súdom. Svätec je vyobrazený ako duchovný
sudca, ktorý sa ujíma sociálne slabých proti nespravodlivosti zo
strany mocných a bohatých. Za ním stojí starec, po jeho pravici je
s mečom a zaviazanými očami Spravodlivosť. Originál je uložený v
lapidáriu Národného
múzea, na moste je kópia sochy z roku 1908 od Františka
Hergesela ml.
-
Sv. Barbora, Margaréta a Alžbeta – autor Jan Brokoff s
veľkým podielom jeho syna Ferdinanda Maxmiliána, rok 1707.
Uprostred súsošia je Barbora, napravo Margaréta, naľavo Alžbeta.
Súsošie „svätých panien“ vzniklo na náklad Jána Václava Obyteckého
z Obytca (sv. Barbora ho mala chrániť pred náhlou smrťou). Jeho
znak je na sokli pod Margarétou, pod Alžbetou je znak jeho
manželky. Uprostred, pod sochou svätej Barbory, je nápis: ORATE PRO
NOBIS NVNC ET IN HORA MORTIS - Modlite sa za nás teraz i v
hodine smrti. Pod pravou nohou svätice je iný nápis: IOAN
BROKOFF FECIT - Ján Brokoff vytvoril, hoci podľa úrovne
vytvorených sôch sa možno domnievať, že sa skôr jedná o dielo jeho
syna Ferdinanda Maxmiliána.
-
Pieta (Oplakávanie Krista) – autor Emanuel Max, rok
1859. Ide o klasické zobrazenie - na matkinom lone spočíva Ježiš,
napravo je Mária Magdaléna, a obe oplakávajú mŕtveho Krista. Nad
nimi je uprostred sv. Ján Evanjelista a nad nimi sa týči prázdny
krucifix. Súsošie objednala pražská obec za peniaze z verejnej
zbierky. V 15. storočí tu boli „Božie muky“ (kríž alebo krucifix
umiestnený na podstavci, ktorý predstavuje vrch Golgotu, latinsky
tiež kalvária), od roku 1695 pieta Jána Brokoffa, ktorá bola
zničená streľbou v roku 1848 a v roku 1859 bola premiestnená na
nádvorie nemocnice Pod Petřínom. Na
podstavci je nápis: O VOS OMNES, QUI TRANSITIS PER VIAM, ATTENDITE
ET VIDETE SI EST DOLOR SICUT DOLOR MEUS - Ó vy všetci, ktorí
tadiaľto kráčate, postojte a viďte, či je bolesť ako je bolesť
moja. Pod Kristom na skale je nápis: Em. Max inv. et fecit 1859
- Em. Max navrhol a vytvoril v Prahe 1859.
-
Sv. Jozef s Ježišom – autor Josef Max, rok 1854. Pôvodne
tu stála od roku 1706 socha s rovnakým námetom od Jána Brokoffa,
ktorá bola zničená streľbou v roku 1848 a neskôr v roku 1859
umiestnená do lapidária Národného
múzea. Maxovu sochu objednal veľkoobchodník Josef Bergmann.
Socha predstavuje postavu svätca vedúceho malého Krista. Vpravo je
vytesaný nápis: JOS. MAX inv. et. fecit - jose. Max navrhol a
vytesal. Na podstavci je nemecký, švabachom písaný nápis: Na
pamiatku venované Josefom Bergmannom, občanom a obchodníkom
pražským.
-
Sv. František Xaverský – autor Ferdinand Maxmilián
Brokoff, rok 1711. Súsošie vzniklo na náklady teologickej a
filozofickej fakulty Karolovej univerzity. Brokoff vytvoril toto
súsošie vo svojich 23 rokoch a toto dielo býva považované za
najhodnotnejšie súsošie na moste. Na mladíkovi, stojacemu pod
svätcovou rukou s krížom, môžeme vidieť, ako mladý Brokof v tej
dobe vyzeral, pretože soche vtlačil svoju podobu. Dolnú časť
súsošia tvoria postavy z exotických zemí, kde František, významný
jezuita, pôsobil ako misionár - Číňan, Tatár, černoch a Ind, ktorí
nesú dosku so stojacim sv. Františkom. Pred ním kľačí pohanský
knieža, prichystaný prijať krst. Na obrube štítu je nápis: SANCTO
FRANCISCO XAVERIO S. I. INDIARVM ET JAPONIAE APOSTOLO THEOSOPHO
GEMINAE FACVLTATES THEOLOGICA ET PHILOSOPHICA VNIVERSITATIS PRAGIS
POSVERE MDCCXI - Svätému Františkovi Xaverskému z Tovaryšstva
Ježišovho, apoštolovi Indov a Japoncov, miláčikovi božiemu,
postavila teologická i filozofická fakulta univerzity pražskej
1711. V roku 1890 sa súsošie pri povodni zrútilo i s časťou
mosta do vody. Bolo nahradené v roku 1913 kópiou od Jana Vosmíka.
Originál bol v rokoch 1892 a 1904 vytiahnuté z rieky a teraz sa
nachádza v lapidáriu Národného
múzea.
-
Sv. Krištof – autor Emanuel Max, rok 1857. Predtým tu
stávala strážnica, ktorá sa pri povodni 28. februára 1784 zrútila
do Vltavy aj s piatimi strážnikmi. Štyria sa utopili, piaty sa
zachytil o pilier mostu, a tak si zachránil život. Silák Krištof
pochádzal z Kanánu. Slúžil Bohu tým, že prenášal na ramenách
pocestných na druhý breh divokej riečky. Raz takto preniesol
samotného Krista, ktorý na sebe vzal podobu malého dieťaťa - tento
výjav zobrazuje súsošie (meno Christophoros znamená grécky „ten,
ktorý nesie Krista“). Sv. Krištof je patrónom cestujúcich,
lodníkov, plavcov, ochranca proti búrkam a vode. Na čelnej strane
podstavca je nápis: UT ILLE NOS PELAGO SAECULI JACTATOS BRACCHIO
POTENTI PERDUCAT AD PORTUM SALUTIS QUEM MIRUM INFANTEM FELIX
CHRISTOPHORE PIAE PORTASTI PER FLUCTUS TE COELESTEM PERICLINANTIUM
IN UNDIS PATRONUM CIVES PRECAMUR PRAGENSES - Kiež by nás,
zmietaných v mori vekov, doviedol k prístavu spásy, ktorý si ako
podivuhodné dieťa preniesol vlnami. o to ťa, nebeský patrón
odvážnych plavcov, prosia mešťania pražskí. Vpravo na podstavci
je napísané: ANNO REPARATAE SALUTIS MDCCCLVII DIE FESTA S.
CHRISTOPHORI - V roku spásy 1857 na sviatok svätého
Krištofa. Vľavo na podstavci je nápis: CLERI PRAGENSIS DUCES ET
CULTORES VIRIBUS UNITIS POSUERUNT - Predstavení a ctitelia
pražského duchovenstva spoločne postavili. Po pravej strane je
ešte jeden nápis: EM. MAX invenit et fecit 1857 - Em. Max
navrhol a uskutočnil 1857.
-
Sv. František Borgiáš – autor Ferdinand Maxmilián
Brokoff, rok 1710. O tomto diele sa traduje, že autor dlho hľadal
model, podľa ktorého by vytvoril anjela stojaceho vpravo na
podstavci. Jedného dňa uvidel v kostole sv. Tomáša neobyčajne
pôvabnú dievčinu s nevinnou tvárou. Dohodol sa s rodičmi, že druhý
deň príde a plastiku podľa dievčiny vyhotoví. Dievčina však druhý
deň zomrela. Potom si Brokoff vybral študenta z Jezuitského
internátu. Akosi ale stále nemohol vystihnúť podobu anjela, skôr sa
to podobalo diablovi. Tak sa vrátil k pôvodnému náčrtu dievčiny a
nakoniec zistil, že vyhotovil svoju tvár. Vraj mu v tom pomohol sv.
František Borgiáš – ústredná postava tretieho generálneho rádu
Jezuitov, pochádzajúci zo slávnej katalánskej rodiny Borgiovcov.
Súsošie je v tvaru trojuholníka a má bohato zdobený sokel.
Predstavuje Svätého Borgiáša v radovom rúchu jezuitov. Jeho socha
je doplnená dvoma nesúmerne umiestenými anjelmi po stranách, z
ktorých pravý nesie obraz Madony a ľavý obraz svätosti oltárnej. V
dolnej časti sokla sú svätcove atribúty: prilba (býval vojakom),
koruna (do doby, než sa stal kňazom, bol miestokráľom Valencie) a
kardinálsky klobúk. Horná časť podstavca nesie znak kastelána
Františka z Colletu.
-
Sv. Ľudmila s malým Václavom – presná doba vzniku sochy
a darca nie sú známe, predpokladá sa, že ide o dielo z dieľne
Matyáša Bernarda Brauna z obdobia rokov 1720 - 1730. Sv. Ľudmila má
v ľavej ruke závoj, ktorým bola uškrtená, pravou rukou ukazuje do
biblie, v ktorej sa učí malý Václav čítať. Na reliéfe podstavca je
zobrazená Václavove usmrtenie. Pôvodne tu stávala socha sv. Václava
ako víťaza medzi dvoma anjelmi od Ottavia Mosta z rokov 1695 až
1701. Socha mala pôvodne stáť na hradnej rampe, no na most bola
umiestnená po tom, čo sa súsošie sv. Václava zrútilo do rozvodnenej
rieky. Torzo sochy od Ottavia Mosta sa nachádza v lapidáriu
Národného
múzea, niektoré jej súčasti boli vylovené z dna Vltavy zatiaľ
naposledy v roku 2004. Tiež originál sv. Ľudmily bol premiestený do
vyšehradskej Gorlice, na moste je kópia od J. Kačera a M. Kačerovej
z roku 1999.
-
Sv. František Serafinsky – autor Emanuel Max, rok 1855.
Predtým tu stávala baroková socha toho istého svätca od Františka
Preissa, ktorá teraz stojí pred kapucínskym kostolom sv. Jozefa na
nám. Republiky. Terajšie súsošie nechal zhotoviť František Antonín
Kolowrat Libštejnský na pamiatku záchrany cisára Františka Jozefa
I. pri atentáte v roku 1853. Sv. František založil žobravý rád
františkánov a tiež stál pri zrode tradície stavania betlehemu
(uskutočnil to prvý raz na Vianoce roku 1233). Na súsoší je
zobrazený v typickom rádovom odeve uprostred medzi dvoma anjelmi -
serafínmi. Pod sochou Františka je na podstavci nápis: SANCTO
FRANCISCO SERAPHICO OB FRANCISCUM IOSEPHVM IMPERATOREM AVGUSTVM
MDCCCLIII DIVINITVS SERVATVM D. D. FRANCISCVS ANTONIVS COMES
KOLOWRAT LIEBSTEINSKY EQVES AVREI VELLERIS MDCCCLV - Svätý
František Serafínsky za zázračnú záchranu cisára Františka Jozefa v
roku 1853, František Antonín, gróf Kolowrat Liebštejnský, rytier
rádu Zlatého rúna 1855. Po stranách sú pod postavami anjelov
dva nápisy - vpravo český nápis: ANJELUM SVÝM PŘIKÁZAL O TOBĚ,
ABY TĚ OSTŘÍHALI NA VŠECH CESTÁCH TVÝCH. ŽALM 90. 11. Vľavo je
ten istý nápis v nemčine.
-
Sv. Vincent Ferrerský a sv. Prokop – autor Ferdinand
Maxmilián Brokoff, rok 1712. Súsošie vzniklo na náklad Romedia
Josefa Františka grófa Thuna, pána na Cholticiach. V malebnosti a
veľkoleposti prevedenia ide o jedno z najvýznamnejších súsoší
mosta. Dominikán Vincent, pochádzajúci z bohatej valencijskej
rodiny Ferrero, kriesi nebožtíka v rakve a z posadnutého človeka
vyháňa diabla so zdvihnutou rukou. Český patrón, zakladateľ a opát
Sázavského kláštora Prokop, odstrkuje barlou satana. Ide o symbol
víťazstva viery, pravdy a dobra. Nad znakom je nápis: S. S.
VINCENTIO FERRERIO ET PROCOPIO BINIS PATRONIS D. D. D. - Obom
patrónom sv. Vincentovi Ferrerskému a sv. Prokopovi: 1712. Na
rímse podstavca je nápis: CONVERTIT 100 000 PECCATORES - Obrátil
100 000 hriešnikov; na doštičke na podstavci: TIMETE DEUM ET
DATE ILLI HONOREM QVIA VENIT HORA IUDICII EIUS - Bojte sa Boha a
ctite ho, pretože nastala hodina jeho súdu. Na podstavci vpravo
vzadu potom ešte stojí: OPVS IOANNIS BROKOFF - Dielo Jána
Brokoffa. Sokel obsahuje tri karyatidy. Plačúceho démona
spútaného sv. Prokopom, poprsie Saracéna a Žida, obrátených sv.
Vincencom ku kresťanstvu. Reliéfy zobrazujú Posledný súd a
Oranie sv. Prokopa s čertom. Oba títo svätci podľa
vatikánskych kníh vraj napravili 100 000 hriešnikov, priviedli ku
katolíckej viere tisíce Saracénov a Židov, vzkriesili mnoho mŕtvych
a skrotili mnoho čertov. Pod poprsím Turka je nápis: 8 000
SARACENOS AD FIDEM CATHOLICAM - 8 000 pohanov k viere
katolíckej; vpravo pod poprsím Satana je nápis: 70 DAEMONES
DOMUIT - 70 diablov skrotil; a uprostred pod poprsím Žida je
nápis: 2 500 IUDAEOS AD CHRISTUM - 2 500 Židov ku Kristovi.
Pod postavou Vincenta v dominikánskom rúchu je rakva s mŕtvym,
ktorého vzkriesil, a nápis: RESUSCITAVIT 40 - Vzkriesil
40.
-
Bruncvík – autor Ludvík Šimek, rok 1886. Socha nie je
umiestená priamo na moste, ale pod ním (pod vyššie uvedeným
súsoším), na hrebeni mostného piliera a je teda dobre viditeľná z
rieky. Na tomto mieste už zrejme od 14. storočia stála socha
vyjadrujúca mužskú postavu, ktorá, takto umiestená, mala vyjadrovať
právo Starého Města nad mostom. Autor novú sochu vytesal v
kombinácii vlastnej predstavy a podľa fragmentu sochy z 15.
storočia na náklady Pražskej obce. Socha symbolizuje rytiera s
taseným mečom, s levom pri nohách a s erbom po boku. Pod podstavcom
je 11 štítkov so znameniami neznámeho pôvodu. Snáď by mohlo ísť o
značky majstrov, ktorí sa podieľali na stavbe mosta. Staročeská
legenda o Bruncvíkovi hovorí, že sa vydal do cudzích zemí vydobyť
si právo na vylepšený erb s vyobrazením leva miesto dovtedajšej
čiernej orlice. Leva na svojich cestách naozaj stretol a podarilo
sa mu ho zachrániť - od tej doby ho verne sprevádzal. Bruncvík
vlastnil zázračný meč, ktorý podľa povesti na jeho prianie sám
zrážal hlavy nepriateľom. Po návrate domov ho zakopal na Karolovom
moste - má ho vyzdvihnúť sv. Václav na mieste, kde jeho kôň kopytom
rozkopne zem na moste, keď pôjde na pomoc českej zemi. Meč zničí
nepriateľa a bude navždy pokoj v Čechách. Pri oprave Karolovho
mosta po povodni z roku 1890 bol vraj v moste skutočne objavený
veľký hrdzavý meč. Originál sochy bol poškodený počas tridsaťročnej
vojny so Švédmi.
Torzo a pôvodný podstavec sú uložené v lapidáriu Národného
múzea.
-
Sv. Mikuláš Tolentinský – autor Jeroným Kohl, rok 1708.
Vedú sa aj špekulácie, že autorom sochy je jeho syn Jan Bedřich,
ktorého niektoré pramene uvádzajú ako autora. Táto socha vznikla na
objednávku augustiniánov od sv. Tomáša. Na jednoduchom hranole
stojí postava svätca - rehoľníka, vedľa neho je postava anjelika s
košom chleba, ktorý je atribútom svätca - dobrodinca chudobných. Na
podstavci je nápis: FIDELIVM CONSOLATORI MDCCVIII - Utešiteľovi
veriacich: 1708; a na doske: DIVO NICOLAO DE TOLENTINO
PRODIGIOSA SANGVINIS EMANATIONE PANEQVE BENEDICTO MIRACULA CONTINUA
PATRANTI (SACRVM) - Svätému Mikulášovi Tolentinskému, ktorý zo
zázračne vytrysknutej krvi a z požehnaného chleba stále zázraky
činil. Tento svätec, žijúci na prelome 13. a 14. storočia, sa
preslávil svojimi zázrakmi a uzdravovaním chorých. V 18 rokoch
vstúpil do rádu augustiniánov a pôsobil v talianskom
meste Tolentino. Od roku 1969 je tu kópia od sochára Jána
Jiřikovského. Originál je uložený v Gorlici na Vyšehrade.
-
Sv. Luitgarda alebo Sen Sv. Luitgardy – autor
Matyáš Bernard Braun, rok 1710. Súsošie z pieskovca a je považované
za výtvarne najkvalitnejšie dielo na Karolovom moste; je to
sochárova prvá známa práca. Súsošie, ktorého vzorom mohlo byť
Berniniho Videnie sv. Terézie, vzniklo na náklady opáta
cisterciánskeho kláštora v Plasoch, Eugena Tyttla. Luitgarda žila
na prelome 12. a 13. storočia na území dnešného Belgicka, bola
členkou cisterciánskeho rádu; mníškou sa stala na základe zjavenia
Krista, ktorý ju volal, aby ho nasledovala. Posledných 12 rokov
svojho života bola slepá a pred smrťou sa jej zjavil v sne Ježíš na
kríži, objal ju a pritisol jej ústa k rane na svojom boku. Túto
udalosť zobrazuje aj Braunovo súsošie. Na oválnej doske podstavca
súsošia je nápis: S. LUTGARDIS ORDINIS CISTERCIENSIS. - Sv.
Luitgarda z rádu cisterciánskeho. Na doske vpravo je ďalší
nápis: VIVIFICUM LATUS EXUGIT COR MUTUANS CORDE. EX BREV. CIST. AD
XV. IUNII. - Oživený bok vydal srdce, ktoré vymenil za srdce. Z
cisterc. breviára ku dňu 15. júna. Na ľavej strane je potom na
doske tento nápis: CHRISTI CRUCIFIXI COSTRICTA BRACHIO. - Objatá
ramenom ukrižovaného Krista. Konečne vzadu na podstavci je
nápis: D. HONORI S. LUTGARDIS POSUIT MONASTERIUM DE PLASS ORD.
CISTERC. SVB EVGENIO TYTTL ABBATE ET PRAEPOSITO S. M. MAGD. AD BOH.
LIPPAM MDCCX. - Ku cti sv. Luitgardy postavil cisterciánsky
kláštor v Plassoch za opáta Eugena Tyttla, prepošta u sv. Márie
Magdalény v Českej Lípe 1710. Kópiu súsošia vytvorili v roku
1995 B. Rak a J. Novák. Originál je umiestený v lapidáriu Národného
múzea.
-
Sv. Vojtech – autor Michal Jan Josef Brokoff, rok 1709.
Na soche pravdepodobne spolupracoval autorov starší brat Ferdinand
Maximilián. Socha vznikla na náklady radného Markusa Bernarda
Joanelliho a znázorňuje svätca, ktorý má bohato riasený plášť a
biskupskú barlu, ktorá sa dolu mení na vodné pádlo. Socha stojí na
sokli s anjelikmi a znakom staromestského konšela. Dolu, na
podstavci, je nápis: MARCVS DE IONNELLI REGIAE ANTIQVAE VRBIS
PRAGENAE CONSVLARIS PVBLICO CVLTVI EXPOSVIT - Markus Joanelli,
radný Starého Města pražského, verejnej úcte vystavil 1709.
Vojtech bol druhým pražským biskupom, zaslúžil sa tiež o založenie
benediktínskeho kláštora v Břevnove. Vyvraždenie svojho rodu
(Slavníkovci) prežil vďaka tomu, že v tej dobe bol v Ríme. Po návrate sa
rozhodol pôsobiť ako misionár medzi pobaltskými Prusmi v
Pomořanoch, kde zomrel v roku 997 mučeníckou smrťou. Je svätcom
uctievaným v celej strednej Európe. Originál sochy je uložený v
Gorlici na Vyšehrade.
Autormi kópie z roku 1973 sú sochári Vojtěch Hořínek a Karel
Hořínek.
-
Sv. Ján z Mathy, Félix z Valois a Ivan – autor Ferdinand
Maxmilián Brokoff, rok 1714. Súsošie znázorňuje na skale stojaceho
sv. Jána s rozlomenými prútmi, vedľa neho stojí sv. Félix, nižšie
pustovník Ivan, ako zástupca zemských patrónov. Dole v skale je
zamrežovaná jaskyňa s uväznenými kresťanmi, ktorých stráži Turek a
pes. Za Turkom stojí jeleň s krížom medzi parohmi. Pripomína
obdobie, kedy obaja zakladatelia rádu rozjímali v lese a zjavil sa
im jeleň s červeno-modrým krížom medzi parohmi. Postava Turka je
asi druhou najobľúbenejšou sochou na moste, hneď po Bruncvíkovi, a
stala sa hlavnou postavou mnohých pražských povestí. Monumentálne
súsošie objednal gróf František Josef Thun v mene rádu trinitárov,
ktorý založili v 12. storočí sv. Ján a Félix, a ktorého úlohou bolo
vykupovať kresťanov z pohanského zajatia. Nad jaskyňou je
trojdielna kartuša s anjelom, znakom darcu súsošia a jeho manželky
a nápis: IOAN. FRANC. IOS. E. COMITIBVS DE THVN F. F. - Jan
František Jos. gróf Thun 1714. V pravej časti podstavca je
nápis: LIBERATA A CONTAGIONE PATRIA ET CONCLVSA CVM GALLIS PACE -
Keď bola vlasť zbavená moru a uzatvorený mier s Francúzmi
1714. Na pravom boku podstavca je nápis: DIE BRÜCKENSTATUEN
WURDEN IN JAHRE 1854 DURCH BÜRGERMEISTER DR. WANKA RESTAURIERT -
Sochy mosta boli opravené v roku 1854 za primátora Dr.
Wanka. Na podstavci za Turkem je vytesané: OPVS IOAN. BROKOFF -
Dielo Jana Brokoffa.
-
Sv. Václav – autor Josef Kamil Bohm. Socha vznikla na
náklad Pavla Aloiza Klára, syna zakladateľa Klárova, ústavu
slepcov, k 25. výročiu jeho založenia. Vznikla podľa nákresu
maliara Josefa Führicha. Socha predstavuje postavu svätého Václava,
stojaceho na hranolovom podstavci s nápisom: IN MEMORIAM
FESTIVITATIS PRIMAE LUSTRI QUINTI POST FUNDATIONEM INSTITUTI
COECORUM ADULTORUM IN BOHEMIA CELEBRATAE PRAGAE IV. IN OCTOB.
MDCCCLVII - Na pamäť prvej slávnosti štvrťstoročia od založenia
ústavu slepých detí v Prahe 4. októbra 1857. V týchto miestach,
od domu bývalej colnice až k súsošiu svätého Jána z Mathy, stával
do roku 1822 rad obchodíkov.
Pravá strana mosta v smere od Staromestskej mostnej veže na Malú
Stranu:
-
Madona a sv. Bernard – autor Matěj Václav Jäckel, rok
1709. Súsošie vzniklo na objednávku opáta cisterciánskeho kláštora
Benedikta Littweriga. Znázorňuje Pannu Máriu s Jezuliatkom. K nej
vzhliada svätý Bernard, ktorý má pred sebou anjela, ktorý drží
pokrývku hlavy. V ľavej časti okrem anjelikov sú atribúty Kristovho
utrpenia - kríž, klince, kladivo a kliešte, kohút a veraikon -
pripomienka na povesť o Veronike, ktorá zmučenému Kristovi podáva
šatku na utretie tváre, do ktorej sa zázrakom otlačila jeho tvár.
Sv. Bernard bol náboženským mysliteľom v 12. storočí, význačným
predstaviteľom rádu cisterciánov a jeho reformátorom. Celý život
bol veľkým ctiteľom Panny Márie - napísal báseň Salve Regina
(Zdravas kráľovná), o ktorej hovoril Dante, že ju v raji
spievajú anjeli. Uprostred podstavca sa nachádza nápis: AD
GABRIELIS AVE RESPONDES OPTIMA FIAT - REDDE TUUM FIAT CUM REPETEMUS
AVE - DAT BERNARDUS AVE, RESPONDE OPTIMA SALVE - REDDE (TUUM)
SALVE, CUM REPETEMUS AVE - Na Gabrielovo Ave Najkrásnejšie
odpovedáš Staň sa! - Zošli svoje Staň sa, ak opakujeme Ave! - Na
Bernardovo Ave Najkrásnejšie Salve! - zošli svoje Salve, ak
zdravíme opäť Ave. Napravo sa nachádza nápis: SI GAABRIEL
PROPRIUM VELLET SIBI SUMERE VULTUM HANC BERNARDE TUAM SUMERET
EFFIGIEM. PRO GABRIELIS AVE RECIPIS PATER OPTIME SALVE. PRO NOSTRO
SALVE REDDE PRECAMUS AVE - Keby si Gabriel dal vziať svoju tvár,
prijal by, Bernard, túto tvoju podobu. Za Gabrielovo Ave dostane sa
ti, najlepší Otče, „Buď pozdravený“. Za naše „Buď pozdravený“ daj
nám, prosíme Ave. Na pravom okraji podstavca je umiestená doska
s nápisom: CHRISTO MARIAE ET SANCTO PATRI BERNARDO POSVIT A. D.
MDCCIX. FRATER BENEDICTVS MONASTERII OSSECENSIS ABBAS -
Kristovi, Márii a svätému Bernardovi postavil otec Benedikt,
opát kláštora v Oseku L. P. 1709. Originál súsošia je uložený v
Gorlici na Vyšehrade.
Kópia z rokov 1978 až 1979 pochádza od M. Vajchra, V. Hlavatého, J.
a P. Vitvarových, M. Tomšeja, A. Viškovskej–Altmanovej a J.
Wolfa.
-
Bradáč – autor neznámy. Nie je to socha, ale
plastika umiestená na nábrežnom múre medzi Karolovým mostom a
Křížovníckym kláštorom. Pôvodne bola súčasťou Juditinho mostu.
Odtiaľ bola pri zaklenutí ramena vyňatá a zamurovaná na nové miesto
v rovnakej výške. Ide o jednu z najstarších českých verejných
plastík. Slúžila Pražanom na meranie vody. Podľa toho, či voda
stúpla do výšky brady, nosa alebo očí poznali, kam až voda v meste
dočiahne.
-
Madona, sv. Dominik a sv. Tomáš Akvinský – autor Matěj
Václav Jäckel, rok 1708. Súsošie znázorňuje dvoch svätcov,
zakladateľov dominikánskeho rádu, a Madonu s Ježiškom, od ktorej
prijímajú ruženec. Pod Madonou je symbolický pes s pochodňou v
tlame; tzv. Domini Canes čo znamená Psy pána, a
zemeguľa v oblakoch. Pod Madonou je na stuhe nápis: IESV AC MARIANE
DECORI - K ozdobe Ježiša a Márie: 1708. V pravej časti
podstavca je svätý Tomáš Akvinský s knihou, na ktorej je nápis:
BENE SCRIPSISTI - Dobre si napísal, so stuhou s nápisom: AVE
MARIA, brkom, reťazou so žiariacim slnkom a anjelikom držiacim úľ.
Uprostred na podstavci je nápis: MEMOR ESTO CONGREGATIONIS TVAE
QVAM POSSEDISTI AB INITIO - Pamätaj na svoju kongregáciu, ktorá
ti od začiatku patrí. Vpravo sú nápisy: SANCTO THOMAE AQVINATI
DOCTORI - Učiteľovi cirkevnému svätému Tomášovi Aquinskému:
1708. POSITVS SVM EGO PREDICATOR ET DOCTOR IN FIDE ET VERITATE
- Bol som ustanovený kazateľom a učiteľom viery a pravdy. A
vľavo je nápis: SANCTO DOMINICO AVTHORI - Zakladateľovi svätému
Dominikovi: 1708. A na tom istom mieste na ľavom boku je nápis:
PREDICAMVS CHRISTVM CRVCIFIXVM IVDEIS QVIDEM SCANDALVM -
Vyznávame Krista Ukrižovaného, potupu však židov. Na
podstavci je ešte jeden nápis: PLANTABAT PRE DICATORVM RELIGIO -
Založila rehoľa kazateľská 1708. Pôvodná socha bola
vytvorená na objednávku dominikánov od sv. Jiljí, originál je dnes
umiestený v lapidáriu Národného
múzea. Kópia je z rokov 1958 až 1961. Autormi sú V. Bartůnek a
J. Hanzl.
-
Kalvária - sv. Kríž – autor Emanuel Max, rok 1861. Ako
ozdoba mosta tu stával kríž už od dôb Karola IV.. Do dnešnej doby
bol niekoľkokrát vymenený. Pieskovcová socha znázorňuje Pannu Máriu
a sv. Jána. Bronzový pozlátený kríž je z roku 1629, bol uliaty v
Drážďanoch
H. Hillingerom a v roku 1657 zakúpený do Prahy za prispenia
K. Škrétyho. Silne zlátený nápis v hebrejčine „Svätý, svätý, svätý
je Hospodin zástupov“ (Kadoš, Kadoš, Kadoš, Adošem Cevaot) okolo
kríža bol podľa nápisu na podstavci a podľa povesti vyhotovený
kráľovským tribunálom v roku 1696 z pokuty Žid, ktorý sa posmieval
krížu. Povesť však nie je pravdivá, odsúdený sa stal obeťou lživého
udania. Pre židovských občanov a návštevníkov mesta je nápis
nepochopiteľný a uráža ich náboženské presvedčenie, preto sem boli
8. marca 2000 umiestnené tri tabuľky s vysväcujúcim nápisom,
ktorých autorom je sochár Vlastislav Housa. Na podstavci kríža je
český, latinský a nemecký nápis o tomto incidente z roku 1707:
Trojnásobne Svätý, Svätý, Svätý, ku cti Krista Ukrižovaného z
pokuty proti svätému krížu rúhajúceho sa žida od slávneho
Kráľovského Tribunálu Appellationum Založené Léta Páne 1696 dňa 14.
septembra. V roku 1672 daroval Karel Adam Lev z Říčan pražskému
arcibiskupstvu statky Louňovice a Vodlochovice s podmienkou, že sa
bude starať o večné svetlo pod krížom. Ako pamiatka tu bol na
obložení umiestený znak pánov z Říčan a nápis: CAROLO ADAMO BARONI
DE RZICZAN, QVI PERPETVVM HOC LVMEN ET SACRUM PERPETVVM
METROPOLITANO SACELLO DIVI WENCESLAI FVNDAVIT, LEGATO BONO
LAVNIOWICZ SEDI ARCHIEPISCOPALI IOANNES FRIDERICVS ARCHI EPISCOPVS
PRAGENSIS HOC MONVMENTVM POSVIT A. MDCLXXXI - Karolovi Adamovi,
barónovi z Říčan, ktorý toto večné svetlo a stálu omšu v
metropolitnej kaplnke svätého Václava zadal, odkázal
arcibiskupskému stolcu statok Louňovice, zriadil tento pamätník Jan
Bedřich pražský arcibiskup r. 1681. V roku 1861 boli vytvorené
sochárom Emanuelom Maxom (1810 - 1881) sochy Panny Márie a Jána
Evanjelistu.
-
Sv. Anna - autor Matěj Václav Jäckel, rok 1707. Svätica
je znázornená v tzv. samotretej podobe, to znamená spolu s
Pannou Máriou a vnukom Ježiškom. Na rukách drží Ježiška a druhou
rukou objíma Pannu Máriu ako mladé dievča, ktoré jej podáva kyticu
ruží. Socha vznikla na náklad Rudolfa grófa z Lisova. Originál je
uložený v Gorlici na Vyšehrade.
Od roku 1999 je na moste kópia od Vojtěcha Adamca a Martina
Pokorného.
-
Sv. Cyril a Metod - autor profesor Karel Dvořák, roky
1928 - 1938. Súsošie znázorňuje slovanských apoštolov hlásajúcich
Evanjelium a krstiacich pohanských Slovanov. Pôvodne tu stálo
súsošie Ignáca z Loyoly od Jana Brokofa, ktoré sa v roku 1890
zrútilo do rozvodnenej Vltavy. Jeho fragmenty sú uložené v
lapidáriu Národného
múzea. Terajšie súsošie objednalo ministerstvo školstva k
výročiu založenia republiky.
-
Sv. Ján Krstiteľ - autor Josef Max, rok 1855. Socha je
vytvorená v romantickom smere 1. polovice 19. storočia, tzv.
nazarénizmu - odlišuje sa od dynamických sôch ťažkopádnou
nehybnosťou. Pôvodne tu stálo súsošie Jana Brokofa Kristov
krst z roku 1706. Bolo poškodené pri revolúcii v roku 1848,
nová socha vznikla na objednávku J. N. Gemericha z Neubergu. Socha
predstavuje stojaceho a žehnajúceho svätca, ktorý má pod ľavou
nohou nápis: JOS. MAX (INV. ET FECIT) - Jos. Max navrohl a
vytvoril.
Medzi touto sochou a ďalším súsoším je do zábradlia mostu
vsadená bronzová liata doska s reliéfom svätého Jána Nepomuckého
ležiaceho na vlnách. Ide snáď o označenie miesta, kde bol svätec
zhodený do Vltavy. Na zábradlí mosta, odkiaľ bol svätec zhodený do
vody (medzi sochou Jána Krstiteľa a súsoším českých patrónov), bol
upevnený na mramorovej doske neveľký dvojitý arcibiskupský mosadzný
kríž, opäť s 5 hviezdami. Ak sa položí ruka na kríž tak, aby sa
každý prst dotýkal jednej z hviezd, splní sa vraj tajné
prianie.
-
Sv. Norbert, Václav a Žigmund - autor Josef Max, rok
1853. Na moste stojí už tretie súsošie. Pôvodne tu stávalo súsošie
sv. Norberta (zakladateľa premonštrátskeho rádu) z roku 1708 z
brokofovskej dielne, po poškodení pri pruskom ostreľovaní bolo
nahradené v roku 1764 súsoším sv. Norberta s anjelmi od Ignáca
Františka Platzera, no obe sochy sa stratili a ich podoba je známa
len z dobových rytín. Terajšie súsošie na novogotickom podstavci
objednal strahovský opát dr. J. Zeidler. Sv. Norbert založil v 12.
storočí rád premonštrátov; zásluhou strahovského opáta Kašpara
Questenberka boli jeho ostatky prevezené v roku 1627 do Prahy a uložené v
kostole Nanebovzatia Panny Márie na Strahove. Na podstavci stoja
traja svätci. Uprostred svätý Norbert, na pravej strane svätý
Václav držiaci zástavu, naľavo svätý Žigmund. Na podstavci pod nimi
sú nápisy: uprostred - HONORI DIVI NORBERTI PATRI ARCHAE SACRI AC
CANONICI ORDINIS PRAEMONSTRATENSIS ATQUE PATRONI REGNI BOHEMIAE
ANNO SALUTIS MDCCCLIII TERTIO IAM POSUIT VENERENDISSIMI AC
MAGNIFICI HIERONYMI ZEIDLER PRAESULIS SIONEI CANONIA STRAHOVENSIS -
Sochu svätého Norberta, patriarchu svätého rádu kanovníkov
premonštrátov a patróna kráľovstva Českého v r. 1853 po tretí raz
už postavila a sochy svätých patrónov Václava a Žigmunda pridala za
šťastnej záštity najdôstojnejšieho opáta Jeronýma Zeidleta,
predstaveného kanonie strahovskej na Sione, vľavo na podstavci
stojí: S. VENCESLAVS M. DVX ET PATRONVS BOHEMIAE DECVS SOLAMENQVE
PATRIAE - Svätý Václav, mučeník, knieža a patrón český. Ozdoba a
útecha vlasti, vpravo je nápis: S. SIGISMVNDVS M. REX
BVRGVNDIAE PATRONVS BOHEMIAE REGNI CHRISTI PROPVGNATOR PERENNIS -
Svätý Žigmund, mučeník, kráľ burgundský, patrón kráľovstva
českého, večný bojovník kráľovstva Kristovho. Pod nohou svätého
Norberta stojí: IOS. MAX INV. et FECIT - Jos. Max navrohl a
vytvoril.
-
Sv. Ján Nepomucký - autor Jan Brokof, rok 1683. Táto
socha je najstaršou platikou na moste a stala sa záväzným
ikonografickým vzorom, podľa ktorého vznikali a vznikajú ďalšie
plastiky v Česku i v zahraničí. Neodlučiteľnými atribútmi sa stali:
päť hviezdičiek okolo svätcovej hlavy, rocheta, palma mučeníctva a
kríž. Traduje sa, že hviezdičky sa objavili nad hladinou, keď bol
Ján Nepomucký zhodený do vody. Symbolizujú 5 písmen slova
tacet, čo znamená mlčal som. Drevený model (dnes v
kostole sv. Jána na Skalke) vyrezal Jan Brokof podľa hlinenej skice
viedenského sochára Matyáša Rauchmüllera. Návrh podľa dreveného
modelu vypracoval arch. Jean Baptiste Mathey, baron M. B.
Wunschwitz ju dal odliať z bronzu v Norimbergu zvonárom J. W.
Heroldtom. Výška sochy je 2,5 metra a cena bola 7000 zlatých. Socha
bola odhalená v roku 1683 k 300. výročiu úmrtia sv. Jána
Nepomuckého, ktoré však darca zle vypočítal, pretože Ján Nepomucký
bol utopený v roku 1393. Ján Nepomucký bol veľmi populárny u
chudobných ľudí, jezuiti ním potláčali pamiatku Jána Husa a Jána
Žižku. Socha Jána Nepomuckého je umiestnená na trojdielnom
podstavci, v ktorom sú zasadené tri bronzové liate dosky: prvá
predstavuje spoveď kráľovnej Žofie, pravá doska znázorňuje svätcovo
zhodenie do Vltavy, na prostrednej doske je uvedené latinské meno
donátora sochy. Tiež reliéfu na soche sv. Jána Nepomuckého sa ľudia
dotýkajú pre šťastie. Pod doskou, znázorňujúcom zhodenie svätca do
rieky, je i nápis: BROKOFF FEC. - Vytvoril Brokoff. Pod
znakom darcu (donátora) je text: DIVO IOANNI NEPOMVCENO ANNO
MCCCLXXXIII EX HOC PONTE DEIECTO EREXIT MATHIAS L. B. DE WUNSCHWITZ
ANNO MDCLXXXIII - Svätému Jánovi Nepomuckému, ktorý bol v roku
1383 zhodený z tohto mosta. Postavil v roku 1683 Matej slobodný pán
z Wunšvicov. Pod pravou nohou svätca je nápis: ME FECIT WOLFF
HIERONIMVS HEROLDT IN NVREMBERG 1683 – Uskutočnil ma Wolf
Jeroným Herold z Norimberku 1683.
-
Sv. Antonín Paduánsky - autor Jan Oldřich Mayer, rok
1707. Pieskovcová socha znázorňuje kazateľa v rádovom rúchu
Františkánov s Ježiškom a ľaliou. Pri jeho nohách predtým stával
tepaný lampáš. Po stranách sochy stoja dve vázy, na pravej sú
zobrazené výjavy z legendy o svätcovi. Na podstavci vľavo a vpravo
je rovnaký nápis: DEO INCARNATO ET SANCTO ANTONIO DE PADVA ERIGEBAT
ET DICABAT C. M. V. - Vtelenému Bohovi a svätému Antonínovi
Paduánskemu zriadil a zasvätil C. M. V.: 1707. Na prednej
strane podstavca je nápis: DEI GLORIAE ZELOTES HOSTES IOSEPHI
CAESARIS FERI TIMORE – Tomu, kto horuje pre slávu Božiu zažeň
hrôzu nepriateľa cisára Josefa: 1707. Sv. Antonín Paduánsky,
člen rádu františkánov, pochádzal z Portugalska. Mal neobyčajné
kazateľské nadanie a dar výrečnosti. Veľkú časť života prežil v
Assisi, zomrel v roku
1231 v Padove, kde bol neskôr
nad jeho hrobom postavený chrám. Socha vznikla na náklady Kryštofa
Mórica Witthauera.
-
Sv. Judáš Tadeáš - autor Jan Oldřich Mayer, rok 1708.
Socha znázorňuje svätca ako jedného z Kristových apoštolov,
držiaceho evanjelium a kyj, ktorým ho zabili pohania. Vznikla na
objednávku rytiera Mytrovského - Františka Sezimu. Svätec je
ochránca ľudí bez nádeje a zúfajúcich si. Na podstavci je nápis:
DEVOTO CHRISTI AMICO - Oddanému priateľovi Kristovmu:
1708.
-
Sv. Augustín - autor Jeroným Kohl, rok 1708. Socha
znázorňuje svätca v biskupskom rúchu, ktorý šliape po kacírskych
knihách. V ruke drží horiace srdce, znázorňujúce, že tak horí
plameň lásky v jeho duši k jedinému Pánovi. U svätcovej ľavej nohy
je postava anjelika s mušľou. Na podstavci je nápis: DOCTORVM
PRINCIPI - Kniežaťu učiteľov cirkevných: 1708; na doske
podstavca stojí: DOCTORVM PRINCIPI MAGNO RELIGIONUM PATRIARCHAE
DIVO PATRI AUGUSTINO PIETAS FILIALIS EREXIT - Kniežaťu
cirkevných učiteľov, veľkému patriarchovi náboženstva, svätému
otcovi Augustínovi synovská úcta vyzdvihla: 1708. Sv. Augustín
sa narodil v roku 354 v dnešnom Alžírsku,
od mlada sa ľahko učil, ale rád sa tiež bavil. Až pod vplyvom
biskupa Ambróza a jeho ohnivých kázní pristúpil ku kresťanstvu, v
roku 396 bol sám zvolený biskupom. Spísal pravidlá rehoľného
života, z ktorých neskôr vychádzalo mnoho ďalších cirkevných rádov.
Na podstavci sochy je znak darcov - augustiniánov. Originál je
umiestený v Gorlici na Vyšehrade.
Terajšie dielo je z roku 1971 od Duška, Velínskeho, Sopra a
Hampla.
-
Sv. Kajetán - autor Ferdinand Maxmilián Brokoff, rok
1709. Socha pozostáva z postavy svätca, z ozdôb anjelikov a
obláčikov. Za ňou je symbol svätej Trojice – trojhran, na vrchole
ktorého je zobrazené srdce. Socha vznikla na objednávku bývalého
konventu kajetánov v Prahe. Svätec drží v
ruke knihu, na ktorej je nápis: QVAERITE PRIMO REGNVM DEI ET
IVSTITIAM EIVS ET HAEC OMNIA ADJICIENTVR VOBIS. MATH. CAP. 6. V.
35. - Hľadajte najskôr kráľovstvo Božie a spravodlivosť jeho a
toho všetkého sa vám dostane. Mat. kap. 6. v. 35. Na podstavci
je napísané: SANCTVS CAIETANVS THIENAEVS CLERICORVM REGVLARVM
FUNDATOR APOSTOLICAE VIVENDI FORMAE IMITATOR - Svätý Kajetán z
Thiene, zakladateľ rehole, napodobovateľ spôsobu života
apoštolského. Na dolnej strane pyramídy je nápis: IOAN. BROKOFF
FECIT ET INVENIT - Jan Brokoff navrhol a vytvoril. Sv.
Kajetán v 16. storočí tento kajetánov (theanitov) založil, aby
pomáhal ľuďom pri morových epidémiách.
-
Sv. Filip Benicius - autor Michal Bernard Mandel, rok
1714. Jediná mramorová socha na moste znázorňuje postavu svätca,
držiaceho v ľavej ruke kríž, kvetinovú ratolesť a knihu. Sv. Filip
bol tak horlivým kazateľom, že bol menovaný generálnym vikárom
rádu; v roku 1268 sa mal stať i pápežom, ale toto poslanie odmietol
(pripomína to pápežská tiara za jeho pravou nohou). Socha bola
vytvorená na objednávku rádu servitov, a v roku 2000 zreštaurovaná
Jiřím Divišom. Okrem iného vyrobil úplne nový podstavec zo štyroch
kusov božanovského pieskovca, vážiaceho 3,5 tony. Hlinený
model tejto sochy sa nachádza v múzeu v Salzburgu. Na podstavci je
nápis: PHILLIPPVS BENITIVS ORDINIS SERVORVM B. V. M. Quintus
GENERALIS IN HUMILITATE PACVIT DEO - Svätý Filip Benicius, piaty
generál rádu servitov pre skromnosť sa zapáčil Bohu: 1713.
-
Sv. Vít - autor Ferdinand Maxmilián Brokoff, rok 1714.
Socha vznikla na náklad vyšehradského dekana Mateja Vojtecha z
Löwenmachtu a znázorňuje patróna českej zeme v odeve rímskeho
vojaka so stredovekou kniežacou čiapkou na hlave, ako stojí na
skale s levmi, ku ktorým bol zvrhnutý, aby ho zabili. Tí si ale len
ľahli k jeho nohám. Ešte pred zvrhnutím k levom bol namáčaný v
kotli s vriacou smolou a vyviazol bez zranení. Nakoniec bol mučený
vo väzení tak dlho, pokým nezomrel. Sv. Vít je patrónom Čiech, je
tiež ochrancom ľudí trpiacich epilepsiou, tanečníkov, hercov a
komikov; knieža Václav získal od cisára Jindřicha ramennú kosť
svätca a zasvätil mu chrám na Pražskom
hrade, ktorý nechal postaviť; v roku 1355 potom ďalšie jeho
ostatky získal Karol IV. a tiež ich uložil do tohto chrámu. Pod
svätcovou nohou je nápis: S. VITVS - Svätý Vít. Na skale je
tiež nápis: OPVS IOAN. BROKOFF - Dielo Jana Brokoffa.
-
Sv. Kosmas a Damián so Salvátorom - autor Jan Oldřich
Mayer, rok 1709. Súsošie vzniklo na objednávku lekárskej fakulty
(sv. Kosmas a Damián sú patrónmi lekárov) a znázorňuje dvoch
svätcov, oblečených do úboru pražskej univerzity. Držia nádoby s
liekmi a mučenícke palmy. Medzi nimi je Ježiš Kristus ako spasiteľ
sveta. Na ramenách kríža je vytesané: IN ISTA CRVCE NOSTRI
REDEMPTIO - V tomto kríži naše vykúpenie. 1709. Vľavo je
nápis: INTER DIVOS HIPPOCRATI COSMAE - Kosmovi, Hipokratovi
medzi svätými: 1709. Uprostred je nápis: IESV CHRISTO ORBIS
MEDICO - Ježišovi Kristovi, lekárovi sveta: 1709. Napravo je
nápis: PIOQVE FRATRI COELI GALENO DAMIANO - A zbožnému bratovi
Damiánovi, Galénovi nebies:1709. Kosmas a Damián držia v rukách
nádoby, na ktorých je napísané - Kosmova nádobka: SIC MEDICINA
POSVIT - Tak stanovilo lekárske umenie a na Damiánovej
nádobke: HIC MEDICINA VITAE - Toto jest liek života.
Doprava na
moste
Od roku 1883 do 12. mája 1905 jazdila na moste koňka
(konská železnica), ktorú v roku 1905, keď už v ostatných častiach
mesta 100 rokov jazdili modernejšie dopravné prostriedky,
vystriedala električka. Elektrický prúd bol cez most vedený
po špeciálnych koľajniciach, ktoré vymyslel František Křižík. To
preto, aby nebol narušený umelecký vzhľad mosta trolejami. Po troch
rokoch sa ukázalo, že ťažké električky most dosť porušujú, a tak
boli nahradené v roku 1908 autobusmi. Tie sa však tiež
neosvedčili, pretože otrasy spôsobované ťažkou dopravou
neprospievali mostu. Nasledujúci rok bola autobusová prevádzka
zrušená a bola obnovená až v roku 1932 autobusmi na pneumatikách.
Verejná doprava tu fungovala až do začiatku 2. svetovej vojny.
Automobilová premávka sa skončila v roku 1965 a odvtedy
slúži most len pre chodcov.
Zaujímavosti
- Cisár a kráľ Karol IV., ako už bolo uvedené vyššie, položil
základný kameň presne 9. júla 1357 o 5:31 ráno. Bolo to z toho
dôvodu, že tomuto dátumu práve zodpovedala priaznivá konštelácia
hviezd, a ďalej ho určila tiež vtedy uznávaná mágia - v tomto
prípade okultizmus. Dátum totiž zodpovedá sledu nepárnych čísiel od
jedna do deväť a späť. Teda 1-3-5-7-9-7-5-3-1. Prvé štyri
čísla sú vyjadrením letopočtu (1357), ďalšie dve deviateho dňa v
mesiaci júl (9. 7.), a posledné tri vyjadrujú čas, teda 5 hodín a
31 minút.
- Zaujímavé sú aj niektoré okolnosti stavby. Karol IV. na stavbu
často dozeral a kontroloval, či sa používa naozaj kvalitný
materiál. Vápno malo vylepšiť pridanie surových vajec a mlieka.
Pražské vajcia ale na stavbu nestačili, a tak sa dovážali tiež z
vidieka. V tomto dochádzalo i k nedorozumeniam. Z Unhošťa poslali
vajcia varené, aby sa cestou nerozbili. Dovozcovia z Velvár mlieko
cestou predávali a potom ho riedili vodou. To už potom samozrejme
bolo na stavbu nepoužiteľné, pretože nebolo dostatočne tučné. Tak
boli posielané zásielky masla, ktoré vraj občas skončili u
richtára.
- Na moste sa v priebehu dejín odohrali aj zlé veci. Václav IV.
dal do rieky zvrhnúť zmučené telo generálneho vikára Jána
Nepomuckého, pretože mu nechcel vyzradiť spovedné tajomstvo
kráľovnej. To je jedna z verzií okolností okolo Jánovej smrti. Na
mostnej veži dlhú dobu trčali aj sťaté hlavy vodcov
protihabsburského povstania, ktorí boli popravení 21. júna 1621 na
Staromestskom námestí v Prahe.
Rekonštrukcie
14. – 18. storočie
Karolov most bol počas svojej viac než 600 ročnej existencie
mnohokrát poškodený povodňami alebo vojnami. Veľkou skúškou prešiel
už v roku 1367, teda len 10 rokov od položenia základného kameňa. V
tomto roku povodeň zničila ako pilier rozostavaného mostu, tak i
provizórne opravený Juditin most. V rokoch 1419 – 1434 prestál
mnoho presunov vojsk, ktoré ho silne zaťažovali, a navyše ho v roku
1432 postihla nová povodeň. Strhla most na troch miestach a ťažko
poškodila päť pilierov. Oprava mostu po tejto povodni skončila
niekedy pred rokom 1436.
Okrem týchto (a nasledujúcich) povodní poškodilo most i iné
faktory. V roku 1496 bol most poškodený vďaka tomu, že sa cez neho
prevážali stavebné kamene. Ťažké náklady zapríčinili zrútenie
tretieho oblúku v smere od Starého Mesta a ďalšie škody vznikli po
klesnutí piliera, ktorý pravdepodobne podmyla voda. A aby toho
nebolo dosť, tak sa v roku 1501 prihnala ďalšia ničivá povodeň.
Rok 1648 mal pre most asi najhoršiu pohromu, keď na konci
tridsaťročnej vojny švédske
delostrelectvo poškodilo nielen gotickú sochársku výzdobu, ale i
priečelie Staromestskej mostnej veže. Pri opravách mostu zanikla
mostná priekopa i drevený zdvíhací most, ktoré neboli znovu
obnovené. Ďalšia pohroma sa prihlásila o slovo až v roku 1784, keď
sa popod mostom prehnala ďalšia povodeň. Tá poškodila päť pilierov,
no našťastie uchránila mostné oblúky, tak stačilo iba takmer úplne
zakázať premávku na moste nielen pre všetky dopravné prostriedky,
ale i pre chodcov.
19. a
20. storočie
Ani pomerne nedávne doby neboli k mostu milosrdnejšie. Povodeň z
roku 1845 síce veľké škody mostu nenarobila, podobne ako ani
delostrelecké súboje počas revolučného roku 1848, no všetko si to
tento krát odniesla opäť kamenná výzdoba. Viacero sôch a súsoší
muselo byť vytvorených nanovo alebo ich nahradili úplne nové diela.
V rokoch 1874 – 1883 boli postupne rekonštruované mostné veže, no
ich rekonštrukciu si vyžiadal hlavne čas a nie pohromy.
Keď 3. septembra 1890 zazneli rany z diel na Vyšehrade,
obyvatelia mesta vedeli, že sa blíži ďalšia katastrofa. Povodeň,
ktorá sa prehnala Vltavou, zanechala most v dezolátnom stave.
Najväčšiu spúšť napáchali odtrhnuté plte, ktoré zablokovali spolu s
naplaveným drevom prietoky vody pod mostnými oblúkmi, až sa
vytvorila umelá priehrada, ktorú však most nemohol udržať.
Nesmierny tlak vody pretrhol tri mostné oblúky, vyvrátil dva
piliere a poškodil niekoľko ďalších. Spolu s mostom sa do vody
zrútili i sochy a súsošia, medzi nimi i dve najvzácnejšie – súsošie
sv. Ignáca z Loyoly a sv. Františka Xaverského. Celkové škody bolo
možné začať počítať až po dvadsiatich dňoch, kedy voda konečne
opadla. Po odprataní trosiek bolo postavené drevené provizórne
preklenutie medzi zvyšnými piliermi a mostnými oblúkmi, ktoré
obchádzalo zničené časti. Tentoraz sa však pražský stavebný úrad s
inžinierom Jozefom Janů rozhodli zmeniť systém opráv mostných
pilierov. Nové piliere založili nie na drevených roštoch, ako to
bolo pri stavbe mostu a jeho dovtedajších opravách, ale na kesónoch
spustených 8 metrov pod normálnu hladinu. Oprava mostu bola
skončená o dva roky neskôr, v novembri 1892. Oprava mosta však
nebola nijako jednoduchá – pozostatky mosta boli totiž tak pevné,
že zvyšky zničených pilierov museli vyhodiť do vzduchu dynamitom,
aby mohli postaviť na ich mieste piliere nové. V rokoch 1902 – 1904
sa urobilo aj spevnenie ostatných pilierov, ktoré povodeň z roku
1890 ušetrila.
V rokoch 1965 – 1978 bola vykonaná prvá generálna oprava mosta,
pri ktorej spolupracovali nielen Štátny ústav pre rekonštrukciu
pamiatkových miest a objektov, ale tiež rôzne vedecké inštitúcie,
laboratóriá, České vysoké učení technické a Československá akadémia
vied. Počas úvodnej prehliadky bolo s uspokojením skonštatované, že
piliere sú dokonalo stabilné, sú len poškodzované drobnými,
rozrastajúcimi sa trhlinami. Most prešiel mnohými vylepšeniami
(napr. dostal izoláciu proti teplotným zmenám a prenikaniu vody),
vymenili sa poškodené pieskovcové kvádre a miesto asfaltu dostal
most povrch z pásikov šedorúžovej a svetlošedej žuly. Na moste bola
definitívne zrušená cestná doprava a stal sa pešou zónou.
V roku 1991 vznikol projekt „Veľkých opráv Karolovho mosta“, v
rokoch 1992 – 1994 vznikla štúdia, na základe ktorej vznikla
projektová dokumentácia pre tzv. „nultú“ (dnes už dokončená oprava
schodiska na Kampu) a prvú etapu (12. – 16. mostné pole od
Malostranskej mostnej veže po Kampu). Stavebné povolenie bolo
vydané v roku 1997 a opravy mali začať rozoberaním dlažby a
izolačných vrstiev.
V roku 2002 postihla most nová povodeň, ktorá je zatiaľ aj
poslednou, no taktiež bola najmohutnejšou v celej histórii mosta.
Most síce odolal náporom vody i naplaveného materiálu, no napriek
tomu jeho konštrukcia utrpela na rôznych miestach, aj keď tým nebol
nijako ovplyvnený turistický ruch na moste a ani všeobecne jeho
využívanie.
V marci 2006 bol uskutočnený grantový projekt o vonkajších
vplyvoch na Karolov most a iné kultúrne pamiatky, no nemal takmer
žiaden vplyv na pokračovanie „Veľkých opráv Karolovho mosta“. V
súčasnosti existujú len uvedené dve etapy opráv a žiaden ďalší
projekt nie je známy. V lete roku 2006 prejde (prešiel) most
rozsiahlou rekonštrukciou, ktorej schvaľovanie je veľmi prísne.
Pred tým, ako samotná rekonštrukcia začne, musí sa urobiť rozbor
každého kameňa. Most veľmi trpí poveternostnými vplyvmi, turizmom a
tiež veľmi utrpel pri povodni v roku 2002. Jedným z
najdôležitejších bodov pred samotným začatím rekonštrukcie je výber
najkvalitnejšieho pieskovca.
Iné
projekty
' ponúka multimediálne súbory na tému '
Externé
odkazy