Petronas Towers (v Malajčine: Menara Berkembar Petronas) je dvojica mrakodrapov v hlavnom meste Malajzie Kuala Lumpur. Do dokončenia budovy Tapiei 101 17. októbra 2003 to boli najvyššie budovy na svete a stále im patrí titul najvyššej dvojice mrakodrapov. Autorom návrhu je argentínsky architekt César Pelli.
Malajzia v 90. rokoch prežívala ekonomický rozmach, sprevádzaný rozsiahlou investičnou činnosťou a výstavbou. Na riešenie prvej fázy projektu centra hlavného mesta Kuala Lumpur, plochy o rozlohe cca 45 hektárov na mieste bývalej dostihovej dráhy, bola vypísaná medzinárodná súťaž, ktorú vyhral ateliér César Pelli & Associates. Okrem hlavnej stavby – dvojice mrakodrapov projekt zahŕňa ďalšie administratívne, obchodné, obytné a iné budovy ako aj 20-hektárový park. Výstavbu veží sponzorovala ropná spoločnosť Petronas, podľa ktorej sú aj pomenované. Stavba veží bola zahájená v roku 1993 budovaním základov, v roku 1994 sa začala budovať hlavná nosná konštrukcia. Hrubá stavba bola dokončená v roku 1996 a do užívania bola stavba odovzdaná v roku 1998.
Pôdorys veží bol pôvodne navrhovaný v tvare dvanásťcípej hviezdy, na odporúčanie malajzijského premiéra Datuka Seri Dr Mahathira Mohamada bol však zmenený na tvar dvoch vzájomne pootočených štvorcov – osemcípej hviezdy, typickej pre islamskú symboliku. Symetrická kompozícia veží zdôrazňuje ich rolu ako symbolickej vstupnej brány nielen do mesta samotného, ale tiež do „nekonečna“. Petronas Towers znamenali odklon od dovtedajších malajských výškových budov stavaných v medzinárodnom štýle.
Obe veže sú 88-podlažné, vysoké 451,9m (výška po vrchol antény), resp. 378,6m (výška strechy). Pri voľbe konštrukčného systému sa musel zohľadniť nedostatok domácej ocele a veľmi vysoké ceny ocele z dovozu. Preto sa rozhodlo, že budovy budú postavené zo železobetónu. Návrh si vynútil vývoj vysokopevnostného betónu, umožňujúceho zmenšiť priemer obvodových stĺpov. Nosný systém pozostáva zo železobetónového jadra rozmerov 23 x 23 metrov a okruhu šestnástich vonkajších obvodových stĺpov spojených navzájom v každom podlaží kruhovým nosníkom. Priemer stĺpov sa mení v závislosti od podlažia – od 2.4 metra v prízemí po 1.2 metra v najvyšších podlažiach. Stĺpy sa v šiestich stupňoch posúvajú bližšie k jadru, dávajúc výsledný zužujúci sa tvar veží. Takéto riešenie umožnilo vytvoriť pomerne veľkú plochu kancelárskeho priestoru bez podpier a vzájomná vzdialenosť obvodových stĺpov cca 8 – 10 metrov dáva pocit otvoreného priestoru. Veže sú vo výške 170 metrov v priestore 41. a 42. podlažia navzájom spojené dvojúrovňovým 58.82 metra dlhým a 5 metrov širokým mostom, ktorý slúži ako núdzový požiarny východ medzi vežami a ako vyhliadkové miesto. Most je podopieraný dvoma ramenami kotevnými vo výške 29. podlažia. Most nie je pevne ukotevný, ale umožňuje nezávislý vzájomný pohyb oboch veží počas vetra až do 30 centimetrov.
Voľba železobetónu ako hlavného konštrukčného materiálu popri výhodách – lepšej odolnosti voči výkyvom vo veternom počasí a voči vibráciám – priniesla aj určité komplikácie – hmotnosť celej konštrukcie je približne dvojnásobná oproti zodpovedajúcej oceľovej konštrukcii. To si spolu s náročnými geologickými podmienkami vyžiadalo špeciálnu základovú konštrukciu. Pri prieskume staveniska sa zistilo že únosná pôda je v značnej hĺbke a tiež v nepriaznivom sklone, a preto sa rozhodlo o posunutí stavby cca 60 metrov východne oproti pôvodne plánovanému miestu z dôvodu obmedzenia rizika nerovnomerného sadania. Základy sú tvorené systémom pravouhlých pilót hĺbky 130 metrov. Samotná únosná vrstva z pórovitého vápenca musela byť dodatočne spevnená injektážou do hĺbky 30 metrov, takže celková hĺbka základov je 160 metrov, čo je zatiaľ najväčšia hĺbka základov na svete.
Vertikálna preprava je riešená systémom dvojpodlažných výťahov, kde dolná úroveň obsluhuje nepárne podlažia a horná úroveň párne podlažia. Návštevníci, ktorí sa chcú dopraviť do párneho podlažia musia použiť eskalátor z prízemia na prístup k hornej kabíne výťahu. Výťahy sú delené na skupiny podľa obsluhovaných podlaží – prvá premáva do podlaží 2/3 až 16/17, druhá do podlaží 18/19 až 37/38. Ďalšie výťahy premávajú priamo do vyhliadkových podlaží 41 a 42. Pre prístup do vyšších podlaží je potrebné prestúpiť do ďalších výťahov umiestnených nad výťahmi premávajúcimi v spodnej časti.
Jodidio, Philip: Contemporary American Architects. Köln: Taschen Verlag, 1997, 176 s. Parkin, Neil: Sedemdesiat zázrakov architektúry. Úžasné stavby a príbeh ich vzniku. Bratislava: Slovart, 2003, 304 s
