Sómapura Mahávihára (bengálsky: সোমপুর মহাবিহার) bol jeden z významných budhistických kláštorov Južnej Ázie. Jeho pozostatky sa nachádzajú neďaleko mesta Paharpur v severozápadnom Bangladéši, kde patrí medzi najdôležitejšie archeologické lokality. Od roku 1985 je zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO.
Kláštor sa skladá z veľkého množstva stúp a vyhĺbených ciel pre mníchov. Bol postavený na prelome 8. a 9. storočia a niekoľko storočí sa tešil veľkej popularite. Postupne ho však začali mnísi opúšťať a na začiatku 13. storočia spustol úplne. Ruiny kláštora znovuobjavil až v 19. storočí Buchanon Hamilton. V roku 1919 bola oblasť vyhlásená za chránenú archeologickú lokalitou a v roku 1923 tu začali vykopávky.
Celá stavba zahŕňa 177 miestností, ktoré slúžili mníchom na ubytovanie a meditáciu. Cely spolu s priľahlými svätyňami tvorili jadro kláštora, ktorý pokrýva plochu až 27 akrov, čo z neho robí jeden z najrozľahlejších kláštorov na juh od Himaláji. Základová doska kláštor má rozmery 276 na 277 metrov.
Kláštor slúžil najmä pre vzdelávacie účely a mal kapacitu až 2 000 študentov, ktorí prichádzali aj zo vzdialenejších krajín ako bola Kórea, Mongolsko, Čína a Tibet. Niekoľko storočí bol jedným z veľkých náboženských centier najmä budhizmu, avšak do istej miery i hinduizmu a džinizmu. Podľa tradície tu prebýval i významný indický budhistický učenec Atíša, aby sa tu venoval prekladateľskej činnosti.
V blízkom okolí, alebo priamo v kláštore bolo nájdené množstvo najrôznejších drobných i väčších predmetov ako sú mince, kamenné sochy, keramické pozostatky a pod.
